Slnko, vlny, útesy, bouldre, wild-camping. Myšlienka na preskúmanie západného pobrežia Európy sa zrodila počas jedného chladného zimného večera, pri pohľade na školský kalendár, posmrkávajúce deti a horiaci oheň v kozube. Idylka? Nie tak úplne. Stredomorská zima v klasickom španielskom dome nie je úplna výhra. Ale o tom si povieme inokedy.

Nakoľko školský kalendár v Španielsku je na rôzne fiesty a dni voľna značne bohatý, termín počas Veľkonočných sviatkov máme hodený. Dopravu kombinujeme s ubytovaním a požičiavame campervan, VW California, študentský sen z čias prespávania v lezeckých oblastiach na divoko. Sen je jedna vec, realita s 2 deťmi druhá 🙂 Ak si človek zvykne na neustále presúvanie vecí (nezvykne), tak sloboda vo voľbe nocoviska, vždy zapnutá chladnička po ruke a postel k dispozícii kedykoľvek sú nepostrádateľné výhody. A že si to deti obľúbili je snáď zrejmé.

Plán bol vyraziť vo štvrtok ráno. Smer Valencia, kde vymeníme náš ľudový voz za ľudový voz T6.1 California Ocean. Štvrtok ráno manželka hlási prebdenú noc a teplotu. Po auto teda vyrážam sám s deťmi. Čas na kafe. Využívam nájazd na diaľnicu v Ondare, kde máme dostupný bio market s fajn kávou. O tej v Jávea zas inokedy. Doplňujeme potrebné zásoby (najmä peanut butter), púšťame pesničky na ráno z deťmi obľúbeného playlistu - Waldorf Spring. Poznajú ich zo škôlky. Ja mám zakázané spievať, našťastie. Na letisku vyzdvihneme bratránka s rodinou, ktorí ostanú u nás na dome zatiaľ čo my budeme na ceste, vymeníme autá, zhltneme Dim Sum knedlíčky v miestnom bistre a vyrážame domov. Poobednú cestu deti prespia, ja si púšťam podcast. Jáňa si oddýchla a je odhodlaná zajtra vyraziť.

Piatok. Manželku nič nezastaví, balíme, varíme - teda pečieme ryby (stíham aj pretočiť nohy na biku pred dlhšou pauzou na výlete - závody sa blížia) a po príjemnom obede s Maťom, Natáliou a deťmi na večer vyrážame. Program v aute meníme z pesničiek na kartovú hru "Mám To!", kde sa hľadajú rôzne predmety čo vidno z okna. Za volantom radšej vynechávam. Prvú noc trávime kúsok pod Murciou, na parkovisku pri malom potoku neďaľeko. Žiadna prehnaná romantika, ale potrebujeme len prenocovať a vyraziť ďalej na západ. Vlny a bouldre čakajú.  Noc nám "spríjemňujú" štekajúce psy a výrazný chlad. Celú noc odolávam pokušeniu zapnúť nezávislé kúrenie. Ráno zisťujeme že sa budíme do +1 stupňa a nadmorskej výšky +1000 m.n.m. 

Sobota. Ráno. Ranná potreba. Áno, zisťujeme limity campervanu na verejnom parkovisku uprostred obce. Deti neriešia. Ja trochu. Manželka o čosi viac. Aj tak by sme nemenili za karavan. Alebo kemping. Či Airbnb? Hotelovú izbu s minibarom? Jak starneme postupne sme vyskúšali rôzne druhy ubytovania. K organizovaným pobytom sme sa ešte nedopracovali, ale pravda je taká že diskusia o All Inclusive zájazde už prebehla, no so zamietavým stanoviskom. Toto je nám najbližšie. Hodiť na seba páperku, pozdraviť slnko, pripraviť raňajky, vypustiť deti k potoku a na ihrisko. Pokračovanie rannej potreby nechávame na kaviareň. Berieme to pozitívne. Na výlete budeme mať možnosť ochutnať veľa kávy. Deti zas kombuchu prípadne babyccino.

Pokračujeme v ceste za zvyčajnej melódie Elizabeth Mitchell, prekladanej songom "Je nám teplo" od Hudby z Vesmíru. To už mám dovolené spievať aj ja. Ocitáme sa v Granade a začiatkom apríla je nám naozaj teplo. Na obed ručička teplomera atakuje 30 stupňov celziových. Nič však porovnaní s teplotami, ktoré som tu zažíval v auguste pred pár rokmi na pracovnom tripe. Prvá zastávka kaviareň. Vybraná na základe dôkladného researchu pred cestou od pani manželky. Ono vlastne celá cesta bola plánovaná podľa destinácií pražiarní. A bouldrov. A oceánu. Inak plán nebol. Chceli sme byť čo najviac v prírode. Takže kaviareň La Finca. Klasika - kyslá káva, kombucha, avokádový toast s vajíčkom. Fajn, ale dal by som si obed. Nevadí, dávame zmrzlinu v najrušnejšej časti starého mesta. Jáňa sa definitívne vyliečila, keď sa vylýzala z boľavého hrdla. Šlapeme do kopca na Alhambru. Turistov s narastajúcim sklonom ubúda. Davy znovu stretávame jak vystupujú z autobusov, taxíkov a všemožných dopravných prostriedkov. 

Kocháme sa maorskou architektúrou, zasneženými horami Sierra Nevady v pozadí a rozkvitnutými záhradami. Uvažujeme o vstupe a prezretí si expozícií. Majda sa tvári nadšene. Ešte má asi prebytok cukru z tej presladenej zmrzliny príchuti granátového jablka (aká iná v Granade, že?) Z myšlienok na maorské časy v Alhambre nás vytrháva postupné uzatváranie celého komplexu. Ževraj nejaká súkromná udalosť. Nevadí, obchádzame celý areál a končíme na káve č.2 v Oteiza Coffee. Hlasujem za obed, ale rýchle espresso vyhráva. Deti, že chcú kombuchu. Som prehlasovaný a objednávam si tiež jedno. Sympatický podnik s vnútroblokom, kde sa da príjemne schladiť a schovať pred davmi. Kupujeme zrná do zásoby s vidinou nižšej frekvencie návštev veľkých sídiel. 

Prichádzame k autu na okraji centra v podvečerných hodinách. Ďalšie plus pre campervan - zaparkuješ v klasickej garáži do 2m. Ale to túlanie po preplnenom meste, čakanie v zácpe a ruch nás unavujú. Zhodujeme se, že to bolo posledné veľké mesto a plánovaný Lisabon vynecháme. Po 5 hodine podvečernej konečne nastal čas obeda. Žiaľ, nepoučení španieslkou otváracou dobou reštaurácií s ťažkosťami nachádzame pofiderný tapas bar. Ale majú teplé jedlo a otvorené. Mimo turistické centrum celkom rarita. Prijímame pozvanie na Albondigas, Patatas Bravas a Ensalada de Tomate. Cerveza sin alcohol a druhá sin gluten pomáhajú uhasiť spalujúci deň. Deti do seba hádžu mäsové guľe a obzerajú výzdobu z 90. rokov. Tiež majú toho dosť. Hra na babu pomohla nazbierať nachodené kilometre. Kým zapadne slnko, presunieme sa pred Sevillu, kde nachádzame útočisko v eukalyptovom lesíku. Pripadám si ako v Austrálii. Len tie koaly na tých stromoch chýbajú. Zato máme 2 skákajúce opičky v aute. Krátka rozprávka a dobrú noc.

Nedeľné ráno štartujeme v pohodovom tempe. Teda až na Jáňu, ktorá sa definitívne rozlúčila s virózou krátkym prebehnutím. Dnes nás čaká presun do Albufeiri, kde máme v pláne stráviť deň s Míšou a jej rodinou pri oceáne. Konečne Portugalsko. Slnko svieti, voda láka a tak po zablbnutí v prekvapivo teplých vlnách Atlantiku obúvam bežecké boty pre zmenu ja a nechávam rodinu na pospas slnku a vetru. Príjemný večer trávime na apartmáne u Míši, kde máme možnosť oplachnúť naše zafúľané telá, pokecať pri fľaške červeného a nechať deti zahrať sa v ich materskom jazyku. Ďakujeme. Na noc sa presúvame na priľahlé parkovisko nad prístavom a zas raz zaspávame v neskoršiu hodinu. V noci sa budíme na ohromnú žiaru a hukot, myslíme si, že nás vťahuje do svojich útrob UFO. To však len smetiari začali svoju šichtu nejak moc skoro. Alebo žeby ešte pre nich o 3 ráno neskončil predošlý deň? Kto vie..

Pondelkové ráno pozývame Míšu na aeropress. Chabý revanš za včerajšiu večeru. Zatiaľ čo kecáme a balíme, deti sa pohrajú v aute (s autom). Vyrážame smer Sagres. Parkujeme na západnom cípe u Farol do Cabo de São Vicente. Vietor neutícha, vlny sa rozbíjajú o útesy pod nami. Dramatické atlantické pobrežie sa nám ukazuje v plnej kráse. Majda objavila turistické lákadlo v podobe vytočenia si pamätnej mince. Hoď euro a 5 centov a dostaneš vylisovaný symbol majáku na medenej minci. Drobné nemáme, ale Majda to nevzdáva a nachádza potrebné euro v šachte. Márne sa ho snaží vyloviť, zastavujú sa aj okoloidúci a viacerí sa snažia pomocť, no neúspešne. Na svoju prvú pamätnú mincu si Magda počká pár týždňov a vylysuje si ju vo Valencii.

Vyfúkaní od vetra skáčeme do auta, otáčame predné sedačky, rozkladáme stolček a testujeme aj možnosti vnútorného stravovania. Deti upútal stánok s rýchlym občerstvením s príznačným názvom Letzte Bratwurst vor Amerika. My sme však pripravení a namiesto párku dostávajú zeleninovú pomazánku. O gurmánsky zážitok sa nepripravíme, keď navštívime Picnic Sagres, kaviareň, pekáreň a lokal market v jednom. Takéto koncepty môžeme a vítame možnosť pochutnať si na dobrom espresse (cháp kyslom), osviežujúcej kombuche (s tými kefírmi a kimchi čo máme zo sebou musia mať deti taký mikrobiom, že ich môžme kŕmiť hocičím). Ochutnávame aj výrobky z miestnej pekárne a realita je taká, že lepší kváskový chleba sme nemali. Prepáč Kaspik. V Sagres dopĺňame aj pitnú vodu do nádrže (nie, naozaj sa nedá doplniť na každej pumpe ako píše Park4Night) a pokračujeme na sever po pobreží. Cesta nás ďalej vedie cez Aljezur a čo čert nechcel, nachádza sa tam ďalšia pražiareň výberovej kávy. Pre zmenu babyccino, zrná do zásoby, wc a pokračujeme severnejšie. Inak tá atmosfeéra v Sagres a Aljezur je nám strašne sympatická. Samí surfisti, hipisáci, dodávky. Žiadne veľké letovisko plné nemeckých dôchodcov. Veľké plus.

Pokračujeme v ceste na sever až doputujeme na epickú pláž Praia do Malhão. Rozprávkový podvečer trávime šantením na piesku, útesoch a vlnách. Kuchtíme mexické tortily, zapíjame kúskami z minipivovaru v Sagres a zaspávame s hukotom vĺn. 

Utorkové ráno začíname kratučkým klusom po piekových dunách na striedačku s manželkou. Prefrčíme Lisabonom a zastavujeme až v Sintre, kde kupujeme sprievodcu a dopĺňanme energiu v São Pedro 26. Krásne prostredie na zelenom námestíčku, chutný krém, pie a burger. Nasýtení sa dostávame k hlavnému cieľu tripu. Bouldering v Sintre. Prsty nás už svrbia a tak naše lezecké pokusy zahajujeme v sektore Peninha.
Atmosféra lesa si nás ihneď získava. Postupne obávame lezežky a ochutnávame miestnu žulu. Od alpskej to ma ďaleko, ale zas máme nejaké skúsenosti s tou z Petrohradu. Po rozlezení naliezam aj do pekného silového 7B s názvom Boomerang, ale oblý, vyšší výlez ma nepúšťa. Hlava by chcela, telo moc nesúhlasi. Hold poznať, že tento lezecký pohyb mu bol posledné roky celkom zriedkavý. Nič to ale nemení na pocitoch radosti a pohody v lese pri pomaly zapadajúcom slnku, hrajúcich a lezúcich deťoch a rýchlo sa strácajúcej kože z prstov.

V stredu ráno sa zobúdzame na opustenom futbalovom štádióne pod Sintrou. Plán bol samozrejme ďalší lezecký deň. No nevyhnutné sa stalo skutočnosťou a po deťoch a manželke dobehla viróza aj mňa. Keď ma na nohy nepostaví ani svieži atlantický vzduch, ostré južanské slnko a ani čerstvo namletá káva, začínam šípiť že je nedobre. Kým sa presunieme pod skaly a zaparkujeme v sektore Albarrasintra, mňa opúšťajú nielen sily ale aj predstava lezenia. Vystupujeme a ocitáme sa v obklopení eukalyptov. Ani tá vôňa (ak by som niečo cítil) ani chuť (rovnako jak s čuchom) neúčinkujú a s nastupujúcou horúčkou hltám prvú ružovú tabletku a obsadzujem miesto na zemi pod skalami. 

Zvyšok rodiny si užívá lezecké pohyby a obdivuje miestnu flóru a faunu. Po pár hodinách nás vyháňa začínajúci mráz a potreba zložiť sa do postele. Smutne konštatujem, že k bouldrom nepričuchnem ani ďalší deň a tak sa presúvame severne do surferskej meky Peniche. Mňa tam láka predstava postele (v teplotách som podľahol vábeniu AirBnb a bookujem apartmán na noc). U manželky sa tento môj čin nestretol s porozumením ale teplú sprchu uvítaju všetci.

Ďalší deň si užijem v posteli s knihou a Netflixom. Manželka s deťmi na pláži. Na surf nedošlo. Nie úplne podľa predstáv. Keď sa v piatok budím po ďalšej prebdenej noci s teplotou navštevujem miestnu nemocnicu a dozvedém sa nepríjemnú novinku. Hnisavá angína. To by vysvetlovalo to prehĺtanie. No nič, berem antibiotíka vyzdvihujem zvyšok rodinky na apartmáne a razíme smer Porto. Celkom zamrzí, keďže doma sa z toho vysmrkajú a vykašlú za 2 dni no ja skončím na ATB. Nevadí zajtra bude lepšie. A vlastne už aj dnes. Cestou z Peniche sa zastavujeme ešte v kaviarni Washed Up Cafe & Bar, kde nás na mlynčeku príjemne prekvapuje česká káva Doubleshot. Piatok podvečer dorazíme do upršaného Porta. Deti s Jankou si idú užiť trochu kultúry do múzea. Múzea čokolády 🙂 Ja sa presúvam na AirBnb č.2 a pokračujem v seriálovom maratóne na Netflixe.

Sobotné ráno v Porte je zas slnečné a ja sa konečne vzmáham a tak nás čaká ďalšia pôvodne neplánovaná mestská turistika. Presúvame sa do artovej štvrti Bonbarda, plnej dizajnových obchodíkov, galérií a kaviarničiek, ktoré vznikli v postupne chátrajúcich budovách. Ochutnávame miestne špeciality v CRU Creative Hube, a presúvame sa do parčíku Jardins Do Palácio de Cristal, kde len tak lebedíme pod stromami, na detskom ihrisku a krmíme pávy.

Presúvame sa ďalej a keďže od rána je už dlho, zastavujeme sa v jednom z podnikov na niečo pod zub. Sobotné doobedie je rušné a všade su davy ľudí. Bez rezervácie skoro nepochodíme, no nakoniec končíme v jednom z bistier. Posilnení kalóriami a taktiež ďalším kofeinom v SO Coffee Roeaster sa vrháme do centra mesta a prechádzame okolo katedrály Sé do Porto, Ponte Luís I až na ubytko.

Posledný víkendový deň našej cesty sa vyberáme na mestkú pláž nachytať trochu slnečných lúčov a rozlúčiť sa s Atlantikom. Janka k pláži pobehne (minimálne nededeľná desinka musí byť), kým ja sa snažím ukorystiť miesto na parkovanie. Jedno z mnoha mínusov flákania sa po mestách. Pošantíme sa vo vlnách a vo vetre a oddýchnutí vyrazíme na spiatočnú cestu vnútrozemím. S padajúcou tmou parkujeme za hranicami v našej dočasnej domovine. 

Posledný sviatočný deň trávime presunomom. 700 kilometrová cesta ubehne rýchlo, v campervane je dostatok hudby, kartových hier, kreslenia, mnohojazyčných rozprávok a hlavne plná chladnička. Ťažko sa nám lúči s bydlíkom, neužili sme si ho toľko jak sme plánovali a tak poslednú noc nechávame postele doma prázne a presúvame sa nad nášu domovskú zátoku stráviť noc pod hviezdami. Školské ráno je skoré, ale naplnené romantikou z predošlej noci. Sledovať ráno slnko vyliezať z mora je jedným z mnoha plusov života na východnom španielskom pobreží. Plní zážitkov, nechávame deti v škôlkách každodennému režimu a ja vyrážame vrátiť auto a vrátiť sa do reality. Hasta la pronto Portugal!